Každý rodič miluje svoje dieťa. Každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Aspoň tak sa hovorí. Ale je to naozaj tak? Myslím, že je. Každý rodič sa snaží vychovávať svoje dieťa najlepšie ako vie, snaží sa mu dať len to najlepšie čo je v jeho silách. Všetci robíme chyby. Celý život. Aj rodičia. Bez toho, aby si to uvedomovali. Oni si myslia že robia pre svoje deti najlepšie čo môžu, bez toho, aby si uvedomovali, že to možno až také dobré nie je. Je to úplne normálne.

To, čo zažijeme v detstve, má obrovský vplyv na nás aj v dospelosti. To všetci vieme. Každý sme takpovediac trochu ,,dojebaný“ z výchovy, všetci si nesieme nejaké traumy z detstva, zážitky, dobré aj zlé veci. Kedy ale to už nie je len také klasické neškodné ,,dojebanie“ a kedy je to už vážny problém?

Mala som dobré detstvo. Nemôžem si absolútne na nič sťažovať. Mám milujúcich rodičov, starí rodičia boli tiež najlepší na svete. Mala som veľa kamarátov, s ktorými som behala každý deň po vonku, hrali sme sa rôzne hry, užívali si spoločný čas. Bolo to úžasne obdobie. Rodičia ma nikdy nebili, nedávali mi zaracha, nemala som ani večierku kedy musím byť doma. A za tých x rokov nebol nikdy žiadny problém. Nerobila som problémy. Nikomu. Bola som dobré dieťa. Rodičia sa tešili že mám dobrých kamarátov s ktorými trávim čas a nerobíme hlúposti, žiadne nelegálne veci. Áno, aj v puberte som bola ukážková. Žiadnu pubertu som totiž nemala. Nechodila som po diskotékach, neopíjala som sa, neskúšala som žiadne drogy, nič zlé som skrátka nerobila. Iba som si žila svoj pokojný šťastný život.

Dieťa si už v ranom veku začne uvedomovať a všímať veci, ktoré sa okolo neho dejú, ako sa k nemu kto správa, kto má aký postoj k životu, atď. A inak to nebolo ani u mňa. Ako som už písala, mala dom dobré detstvo a moji rodičia boli úžasní. Lenže už v detstve som vnímala ako sa rodičia správajú nie len ku mne, ale aj k druhým ľuďom, aký majú postoj k životu, ako reagujú na rôzne situácie. A všetky tieto veci vás veľmi ovplyvňujú. Aj mňa ovplyvňovali.

Otec je najväčší pesimista na svete akého poznám. A opäť raz nepreháňam. Všetko extrémne prežíva, všetkého sa bojí, keď sa stane niečo zlé, je to koniec sveta, ide sa zblázniť. Je toho názoru, že nikam nesmieme chodiť pretože sa nám tam môže niečo stať. S cudzím človekom sa nemôžeme baviť, pretože kto vie, čo je to za blázna. Ísť len tak niekde sama na prechádzku? To neexistuje, veď sa nám môže niečo stať. No, vedela by som toho menovať donekonečna.

A presne toto sú veci, ktoré vás brutálne ovplyvňujú, keď s tým prichádzate dennodenne do kontaktu. A potom to na vás zanecháva následky. Pamätám sa, ako sa mi napríklad pokazil notebook. Tak strašne som sa to bála povedať rodičom, pretože som čakala, že bude zle. Ale nie z toho hľadiska že by bolo zle na mňa, že ja som ho pokazila, ale preto, lebo som čakala reakcie typu: panebože čo budeme teraz robiť??? Kto ho opraví??? Koľko peňazí do toho budeme musieť investovať??? Môžeme kupovať nový! A celkovo, to zúfalstvo, ako keby ste sa práve dozvedeli že máte smrteľnú chorobu kvôli ktorej do mesiaca zomriete. Presne takto prežíva obyčajné veci môj otec. Alebo niekto z rodiny ochorie, má obyčajnú nádchu. A už nastáva koniec sveta. Čo budeme preboha robiť??? Veď môžeš umrieť! Treba to okamžite riešiť! No, nepreháňam. Žiaľ. A takéto veci by som mohla menovať donekonečna.

A keď ste celý život každý deň s týmto v kontakte, tak samozrejme že sa to na vás nalepí. Nemusíte byť ani najväčší pesimista, ani najväčší strachopud, môžete byť úplný opak. No aj tak to postupne všetko nasávate. Zrazu sa bojíte povedať že ste chorí. Zrazu sa bojíte niekam vycestovať. A len nechápate prečo. Ale rýchlo pochopíte. Preto, pretože máte doma ten vzor a každodenné pripomínanie.

Priznám sa, že všetko toto som od detstva vnímala. Ale kým som bola ešte dieťa, hovorila som si, že to nebudem riešiť, veď som ešte malá a keď budem dospelá tak mi to už bude jedno, pretože už budem žiť vlastný život. Čím som bola staršia, aj v puberte, stále som to vnímala, možno ešte viac ako keď som bola malé dieťa. Lenže stále som to nejak extra neriešila, hovorila som si, veď som ešte mladá, bývam s rodičmi, keď sa odsťahujem budem mať vlastný život a už budem z tohto kolobehu von. Lenže toto bola tá najväčšia chyba akú som mohla urobiť.

Ja viem, že keď ste dieťaťom, nedokážete toho spraviť veľa. Nemôžete sa zobrať a odsťahovať sa. Nemôžete sa do krvi hádať s rodičmi. Ale už aspoň keď ste starší, keď už môžete brigádovať, máte ako takú predstavu o svojom živote, začnite konať čím skôr. Nájdite si brigádu. Začnite si pomaly šetriť peniaze. Buďte čo najviac samostatní a nezávislí od druhých ľudí, ako to len ide. Majte jasné ciele. Zo všetkého zlého čo sa vám deje, si zoberte len to dobré, nech vás to usmerní a posunie. Nedepkujte. Neopúšťajte sa. Nehovorte, že budete aj vy takí, ak takými byť nechcete. Verte si.

Viete čo všetko by som ja zmenila keby som vedela aký zlý dopad bude mať na mňa moje detstvo? V prvom rade by som bola už v mladšom veku sebavedomá, nebála by som sa povedať svoj názor. Jasne povedať, čo sa mi páči, čo nie. Čo chcem, čo nechcem. Čo najskôr ako by som mohla, by som si našla brigádu. Bola by som oveľa samostatnejšia, všetko by som sa snažila riešiť sama. Postupne pred dospelosťou by som si začala zháňať byt na podnájom, aby som sa čo najskôr osamostatnila od rodičov. Viete, ono to možno znie ako úplne normálna vec v dnešnej dobe. Alebo naopak pre niekoho ako úplne zbytočná vec. Ale verte mi, je to veľmi dôležité. Minimálne pre tých z vás, ktorí máte doma toxické prostredie a domáce prostredie na vás vplýva negatívne. Pretože v dospelosti vás to všetko dobehne. Bude to mať vplyv na vaše zdravie, vzťahy, prácu, celkovo fungovanie v živote. Ani sa nenazdáte, a budete rovnako toxickí pre svoje okolie ako boli toxickí pre vás vaši rodičia. Treba sa od toho čo najskôr odtrhnúť, ak nechcete dopadnúť ako ja. Verte mi, viem o čom hovorím. Držím vám všetkým palce.