Pracujem z domu. Sedím a pozerám do blba. Robota žiadna. Nudím sa. Vždy, keď je málo práce a nemám čo robiť, som taká že cítim sa nepotrebná. Čas ide vtedy strašne pomaly. Rozmýšľam, či naozaj nie je čo robiť a či nebudem mať potom zle alebo zrazu extrémne veľa práce. Ale nie. U nás sú také dni. Niekedy je toho veľa že sa neviem zastaviť a niekedy len pozerám do zapnutého PC a neviem čo so sebou. To je presne dnes.

Mám teraz veľmi zlé obdobie. Som strašne smutná, veľmi ťažko zvládam svoj život. Nechce sa mi ho už zvládať. Prežívam z posledných síl. A nuda v práci mi k tomu vôbec neprospieva. Nemám sa čím zamestnať, prestať na to všetko myslieť. Idem sa zblázniť. Tak píšem aspoň tieto riadky.

Najhoršie ale je, že vôbec neviem, čo v živote chcem. Teda viem. Chcem mať milujúceho chlapa, s ktorým budem veľa cestovať, plniť si moje cestovateľské sny. Chodiť na výlety. Nestresovať sa kvôli nemu. Ničoho sa nebáť. Chcem veľa cestovať. Mať s kým, a mať kedy. Lebo pri práci kde máte 25 dní dovolenky na rok, sa to veľmi často nedá. Milujem svoju prácu. Baví ma čo robím, som vďačná za prácu z domu. Ale hocikedy vycestovať do krajiny aj na mesiac a nič neriešiť, to je odjakživa mojim snom. Len tak sa vybrať kamkoľvek kedykoľvek sa mi zachce. Ale pritom neprísť o prácu ktorú mám. Nemožné.

Za pár dní mám 31 rokov. Asi už dosť vysoký vek na to, aby som vedela, čo v živote chcem. Okrem toho, čo som vymenovala vyššie, neviem čo v živote chcem. Chcem stále zostať s terajším priateľom, lebo to všetko milujem. Ako spolu chodíme na výlety, na dovolenky, milión zážitkov a krásnych miest. Milujem lokalitu, v ktorej bývame. Nechcem už nikdy bývať inde. Milujem to tam. Predstava, že budem musieť raz toto všetko opustiť, mi vôbec nepridáva na pohode. Práve naopak. Náš vzťah nie je vôbec dobrý. Je priam katastrofálny. Podľa mňa sa už ani nemáme radi. On mi stále niečo vyčíta, ja stále len trpím. Nejdem zachádzať do detailov. Ale pointa je že vzťah je na hovno. Ale napriek tomu v ňom chcem silou mocou zotrvať. Teraz si určite búchate hlavu. Nechápete. Ani ja. Teda ja trochu chápem. Kvôli tým dovolenkám, zážitkom, bývaniu. Je to tak silné, že stále chcem zotrvať. Veď to poznáte. Čo keď si už nikdy nikoho nenájdem? Čo keď už nikdy nenájdem nikoho normálneho? Dobrého? Čo keď už nikdy nebudem tak naviazaná na bydlisko ako som teraz? Všetko ma tak desí. Často plačem. Neviem si pomôcť. Zotrvanie vo vzťahu bolí. Predstava opustenia vzťahu a všetkého s tým spojená bolí ešte viac. Čo vlastne teda chcem? V živote som úplne stratená.