Som jedináčik. Odjakživa som najväčší introvert na svete. Vždy som bola samotárska, veľmi hanblivá (ale až extrémne, to si asi nikto z vás nevie predstaviť), a zostalo mi to do dnes. Áno aj dnes, keď mám už 30 rokov, som stále najväčším introvertom, najväčším hanblivcom a najväčším samotárom na planéte. Nie nepreháňam. Všetky tieto moje NAJ sú totiž až desivé. Keď som bola malé dieťa, hanbila som sa dokonca aj pred vlastnými rodičmi. Hanbila som sa od nich vypýtať si lyžičku, opýtať sa, či si môžem sadnúť na sedačku.

Pamätám sa, keď som začala chodiť na základnú školu. Keď som bola prváčka a druháčka, bola som spoločenská, komunikatívna, vždy dobre naladená, milovala som školu, vždy som sa do všetkého zapájala. Keď sa učitelia niečo pýtali, vždy som sa prvá hlásila a chcela za každú cenu byť vyvolaná, aby som mohla rozprávať. Žiaľ, toto mi vydržalo presne tie 2 roky.

A potom to prišlo. Tretí ročník, a ja som zrazu bola ako vymenená osobnosť. Naozaj dodnes netuším čo sa stalo, prečo sa to stalo, ako sa to stalo, ale stalo sa to doslova zo dňa na deň. Ja som zrazu bola utiahnutá, hanblivá, samotárska, bála som sa prehovoriť pred rodičmi, učiteľmi, spolužiakmi, kamarátmi, všetkými ľuďmi, hanbila som sa dokonca pozdraviť susedov v našej bytovke, lebo mi to prišlo strašne trápne. Áno, až takéto šialenosti som zažívala. Samozrejme, rodičia sa za mňa všade hanbili a vždy mi čistili žalúdok, prečo zas nezdravím, aké je to neslušné, že sa za mňa hanbia, a neviem čo. Počúvala som to denne. Chápala som ich. Bolo mi ich ľúto. Úplne som im rozumela. A tak veľmi som to chcela zmeniť. Lenže nedalo sa. Áno, možno už krútite hlavou. Možno mi ani neveríte. Možno si hovoríte, že preboha čo môže byť také ťažké povedať niekomu dobrý deň, dovidenia? No, ani ja to teraz nechápem. Teda chápem. Bola to moja extrémna hanblivosť. Moja hanblivosť mi to skrátka nedovolila, nedokázala som zo seba nikdy nič vydať. Neviem ako to čo najlepšie vysvetliť aby ste chápali, ale myslím, že človek, ktorý takéto niečo nezažil asi nepochopí nikdy.

Pamätám sa, ako som s rodičmi chodievala napr. k zubárke na preventívne prehliadky. A samozrejme, zubárku som nepozdravila. Išla som s rodičmi niekam von kde sme niekoho stretli a nepozdravila som. Nezdravila som dokonca ani rodinných príslušníkov, pred ktorými som sa tiež extrémne hanbila. Prišiel na návštevu napr. ujo alebo teta, oni ma pozdravili, a ja som ich nepozdravila. Bože, čo si museli myslieť. Viem, že rodičia tým veľmi trpeli. A ja tiež. Ale nedokázala som to zmeniť. Hanbila som sa všade pred všetkými. Pred najbližšou rodinou. Bolo mi vždy extrémne nepríjemne, keď mal prísť niekto na návštevu. Vždy som predtým bola vo veľkom strese, ako zvládnem zvítanie, a samozrejme ako sa zas budú za mňa rodičia hanbiť keď nepozdravím. Boli to pre mňa muky.

A takto som fungovala pár rokov, nepamätám si už, koľko presne. Potom zrazu, opäť zo dňa na deň, prišiel zlom, kedy som zrazu začala zdraviť ľudí. A našťastie trvá mi to do dnes, neexistuje aby som niekoho nepozdravila.

Stále som však extrémne hanblivá. Neviem s ľuďmi komunikovať. Nemám problém rozprávať sa s niekým, kto je ukecaný, kto stále niečo hovorí, komu môžem odpovedať a povedať svoj názor. Ale ak je niekto tichý, niekto komu nejdú ústa 24/7, tak zrazu nastáva trápne ticho a nemáme o čom. Ja sama nedokážem začať komunikáciu o niečom zmysluplnom. Neviem, o čom sa s ľuďmi rozprávať. Neviem, ako viesť dlhodobo zmysluplnú komunikáciu. Alebo aj nezmyselnú. Skrátka žiadnu. Buď rozpráva druhá strana a ja sa zapájam alebo sme všetci ticho. Cítim sa vtedy veľmi zle. Ako taká prázdna duša, prázdny človek, ktorý nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu.

Neviem o svete nič. Nemám žiadne vedomosti o politike, hudbe, spoločenskom dianí, o známych ľuďoch, skrátka o ničom. Školu som nenávidela. Teda základnú a strednú. Keď som bola na vysokej, tá jediná ma fakt bavila a užívala som si naplno celých 5 rokov. Ale na základnej a strednej to bolo peklo. Moje najhoršie roky života. Mala som veľmi zlé známky, nechcela som sa učiť, nič ma nebavilo. A tu nastáva opäť môj problém s hanblivosťou. Ja som sa totižto hanbila aj učiť doma pred rodičmi. Považovala som to za niečo...hmm ani neviem ako to povedať. Nie zlé, ale skrátka bolo mi to trápne že sa musím učiť. Ja viem, je to choré. Naozaj choré. Ale takto som to mala. A keďže som sa neučila tak som mala veľmi zlé známky, a bola som rada že som každý rok nejako prešla do ďalšieho ročníka. Učitelia na základnej škole stále hovorili mojim rodičom, že so mnou treba ísť k psychológovi, pretože si mysleli, keď som mala také zlé známky, že mám poruchy učenia, alebo iné problémy. Lenže ja som mala preto zlé známky, lebo som sa skrátka neučila. Dodnes nechápem, ako som vôbec mohla na prvýkrát zmaturovať. Síce na samé štvorky, ale dala som to na prvýkrát. Niektorí moji spolužiaci, ktorí sa učili oveľa lepšie ako ja, také šťastie nemali. Prišlo mi to úplne crazy. Samozrejme, dodnes som za tento zázrak vďačná.

Potom prišla vysoká škola. Myslela som si, že sa tam zdržím maximálne jeden semester a potom začnem pracovať, keďže som neverila tomu, že by som niekedy mohla zvládnuť vysokú školu. Klasickú štátnu, žiadna súkromná kde stačí zaplatiť a máte všetko. Lenže mňa tá škola veľmi bavila. Bavili ma predmety, fungovanie školy, spolužiaci, všetko. Všetko tam bolo super a ja som si to neskutočne užívala. Taký ten pravý študentský život. Potom prišlo prvé skúškové. A ja som sa musela učiť. Keďže som chcela spraviť skúšky, vedela som, že sa proste musím učiť. A nastal problém, čo budem teraz robiť, ako sa budem pred rodičmi učiť, keďže sa strašne hanbím. A zrazu som to nejako dokázala. Skrátka som sa začala učiť. Keď ma prvýkrát videla mama, cítila som sa strašne, mala som pocit, že robím niečo veľmi zlé. Ale snažila som sa to prežiť. Učila som sa samozrejme vždy len do určitej hodiny, nie neskoro večer alebo celý deň, lebo to by som už tú hanbu neprežila. Ale našťastie viete ako to je cez skúškové. Cez skúškové ste doma, prídete len na skúšku a opäť domov. A keďže rodičia chodili do práce, tak som si ráno nastavila budík, a začala som sa učiť od rána, až pokiaľ neprišli rodičia z práce. Toto mi veľmi pomohlo, na učenie som mala fakt veľa času a vždy som všetky skúšky spravila.

Táto moja hanblivosť mi strpčuje život už celých 30 rokov. Každopádne, neviem, prečo som odjakživa takáto šialene hanblivá a čo to môže maž za následok. Nikdy som nezažila v živote niečo, čo by na to mohlo mať vplyv, dodnes nad tým rozmýšľam ale stále som na to neprišla. A takisto som sa nestretla za celý môj život s človekom, ktorý by to mal podobne. Poznám veľa hanblivých ľudí, ktorí nie sú až tak spoločenskí, ale aby boli až v takomto šialenom stave ako ja, s tým som sa veru nestretla ešte u nikoho. Neviem, možno mám naozaj nejaký problém, o ktorom ani netuším že môže existovať. Možno mám diagnózu, ktorú mi nikto nemal možnosť diagnostikovať. Možno som niečím posadnutá kto ovláda moje vnútro. Pripúšťam už naozaj všetko. Neviem. Možno na to niekedy prídem a možno aj nie. Uvidíme.