Na dnes len taká krátka úvaha. V poslednej dobe sa totiž veľmi často zamýšľam nad jednou vecou. Každý chce byť v živote šťastný, spokojný, bohatý, vysmiaty, žiadne problémy, atď. Už keď je žena tehotná a čaká dieťa, tak v 99 % si každá praje, aby bolo hlavne zdravé. Napr. pri otázke, či chce aby to bolo dievča alebo chlapec, odpovie, že je to jedno, hlavne aby bolo zdravé. Je to úplne pochopiteľné, všetci chceme, aby boli naše deti zdravé, veď zdravie je predsa to najdôležitejšie. Áno, je to tak. Zdravie je naozaj to najcennejšie a je len jedno. Predstava, že sa nám narodí choré dieťa, či už s nejakou vážnou diagnózou, alebo s nejakým mentálnym postihnutím, nás desí. Je to úplne normálne, nikto predsa nechce mať akokoľvek choré a utrápené dieťa. Najmä mentálne postihnuté deti bývajú pre rodičov vždy veľkou ranou. Prebehne vám milión myšlienok, ako bude dieťa fungovať, či sa bude vedieť zaradiť medzi rovesníkov, či bude mať nejakých kamarátov, či bude musieť navštevovať špeciálnu školu, či sa mu nebude okolie posmievať, čo z neho vyrastie, ako sa bude správať, celkovo, aký bude mať život, keď bude dospelé. A bude vôbec niečo z toho života mať?

Áno, bude. Viete, nehovorím teraz o veľmi vážnych prípadoch, kedy dieťa nedokáže ani chodiť, ani sedieť, absolútne nevníma, je odkázané 24/7 na starostlivosť druhej osoby. Ale chcem teraz povedať niečo o ľuďoch, ktorí síce sú nejakým spôsobom mentálne postihnutí, ale buď to na nich vôbec nie je ani vidno, alebo len minimálne. Lebo s viacerými takými som už prišla do styku a núti ma to stále nad niečím premýšľať. Konkrétne nad tým, prečo sú títo ľudia stále šťastní. Lebo sú. Tak úprimne, naozaj. V bývalej práci som mala jednu kolegyňu, s ktorou som super vychádzala, mali sme sa veľmi radi, vždy bola ku každému milá, správala sa slušne, každému pomáhala, svoju prácu robila na 110 %. Stretávali sme sa aj mimo prácu, úplne normálna baba. Brala som ju ako každého iného človeka, nikdy mi na nej nič zvláštne neprišlo. Až som sa zrazu jedného dňa dozvedela, btw asi po roku čo som ju poznala, že má detskú mozgovú obrnu. Zo začiatku som tomu nechcela ani veriť, pretože vždy som mala zafixované, že na postihnutých ľuďoch je to vždy vidieť, že sú ,,iní“. Bola som v šoku. Ale nejako som to neriešila, život pokračoval ďalej. V tom som si ale uvedomila, že táto kočka je vždy dobre naladená, vždy má dobrú náladu, je šťastná. Vždy keď sme sa medzi sebou bavili ako sa máme, jej odpoveď bola stále rovnaká: ,,ja som šťastná, spokojná, užívam si život...“ Aj to tak naozaj bolo, veď často sme sa jej aj pýtali, ako dokáže byť stále tak pozitívne naladená, nič ju nedokáže nahnevať, usmieva sa aj na ľudí, ktorí ju nemajú radi. A ona vždy len povedala, že život je krásny, treba si ho užívať, a nie strácať čas hlúposťami, veď nikdy nevieme, ako dlho tu ešte budeme.

Druhýkrát som sa stretla v ďalšej práci s chlapcom, ktorý k nám ešte ako študent prišiel na prax. Študoval sociálnu prácu na špeciálnej škole, v e-maily bolo napísané, že je mentálne postihnutý, ale inak je ,,normálny“. S kolegyňami sme sa toho obávali, ale keď k nám prišiel, zistili sme, že naše obavy boli zbytočné. Áno, na tomto chlapcovi bolo vidieť, že je ,,iný“. Rozprával tak ,,inšie“ ako my a hlavne – na všetkom sa smial. Ale inak úplne normálny chalan. V práci nám pomáhal, všetko čo sme mu povedali a ukázali vedel spraviť. Veľmi sme si ho obľúbili, aj on nás, vychádzali sme spolu super. Fascinovala ma na ňom jedna vec. To, ako je stále vysmiaty, na všetkom sa smeje, myslí si o sebe že je veľmi nápomocný, má zdravé sebavedomie (nie namyslený!), radosť zo života. Extrémne nás všetkých nabíjal energiou, prisahám, mohli ste mať akokoľvek zlý deň, najväčšiu depku, stačilo 5 minút s ním a hneď ste na všetko zabudli a boli ste aj vy vysmiaty ako lečo. Viete, ono to bude aj tým, že tento chlapec si veľa vecí neuvedomoval, nepoznal veľa vecí. Nevedel, čo je to zažiť lásku, čo je to byť zamilovaný, čo je to zažiť nejaké extrémne sklamanie, nemusel nič riešiť, nepoznal bežné problémy. A keď nepoznáte tieto veci, nemáte byť prečo nešťastný, smutný. Myslíte si, že život je gombička.

A presne o tom to je. Náš bežný život. Stále niečo riešime, stále sme kvôli niekomu/niečomu nešťastní, stále nás niečo trápi, hneváme sa, riešime problémy, finančnú situáciu, vzťahy, problémy v práci, atď. Vždy sa nájde niečo, čo nám bráni užívať si život naplno a hlavne žiť spokojne, s radosťou. Títo ,,iní“ ľudia to vedia. A tak sa práve nad týmto zamýšľam, čo som písala na začiatku. Že už v tehotenstve si želáme len jedno, aby bolo naše dieťa zdravé. Ale je to skutočne až taká tragédia a koniec sveta, ak sa nám narodí dieťa postihnuté? Je totiž veľká pravdepodobnosť, že práve vďaka tomu bude v živote šťastné. Tak naozaj šťastné, bez akýchkoľvek problémov. Bude len žiť a užívať si život. A to je predsa túžba každého rodiča, aby bolo jeho dieťa v živote šťastné, nie? Ja viem, že možno to znie zvláštne. Ale skúsme sa nad tým naozaj aj takto zamyslieť. Že možno mať postihnuté dieťa nie je až taká tragédia, ale možno aj výhra. Čo myslíte?